Tomáš Pristáč: Regióny bez ľudí nemajú šancu

„Som človek, ktorý je z práce zvyknutý na tlak a podávať vysoký pracovný výkon, aby sa napĺňali ciele, a to isté by som chcel dokázať aj ľuďom v Európskom parlamente.“

Tomáš Pristáč pochádza z malej obce Plavnica na severovýchode Slovenska v okrese Stará Ľubovňa. Síce neúspešne kandidoval na post starostu v rodnej dedine, no pod hlavičkou EDS by sa rád stal poslancom Európskeho parlamentu.

pristac2

„Vo všeobecnosti som človek, ktorý sa zaujíma prvotne o svoju najbližšiu komunitu, no aj o nás všetkých. Zaujímajú ma veci verejné, ako sa nakladá s našimi daňami, s verejnými zdrojmi a nie je mi to ľahostajné,“ povedal Tomáš Pristáč, ktorý najskôr študoval geografiu, rozvoj regiónov a európsku integráciu a neskôr humánnu geografiu a demografiu v štátnej správe a samospráve.

„Najbližšie mám k témam ako regionálne rozdiely a rozvoj regiónov a toto aj bytostne pociťujem. Chodím po Slovensku veľmi často a 15 rokov je dostatočný interval, kedy sa dá odmerať nejaká kvalitatívna zmena. Máme tu stále regióny, ktoré sú veľmi marginalizované, a regióny, ktoré doslovne vymierajú a nemuseli by. Sám pochádzam z okresu Stará Ľubovňa, ktorý je na periférii ekonomického záujmu väčších investorov. A to hlavne pre dôvody, ktoré z pohľadu infraštruktúry mali byť dávno vyriešené. Musíme znižovať regionálne rozdiely a ľuďom dať viac priestoru doma, aby nemuseli odchádzať do Bratislavy alebo ďalej do zahraničia. Aby zostali pracovať vo svojich regiónoch. Regióny bez odhodlaných ľudí nikdy nemajú šancu rozkvitať. Keď sa rozbehne v regiónoch ekonomika, zostanú tam šikovní ľudia a oni ten región potiahnu, tam vidím priestor,“ pokračoval. „Zároveň chcem povzbudiť všetkých ľudí, ktorí upredostnili domov pred zahraničím, a každodenne sa snažia poctivo pracovať, podnikať či inak vytvárať hodnoty.“ Ďalšou témou je ekonomická či finančná gramotnosť obyvateľstva. „Spomedzi krajín OECD ju máme jednu z najhorších. Človek často spadne do priepasti, z ktorej sa už len ťažko dostáva na vrchol. Na základných a stredných školách sú v osnovách len fragmenty týchto tém. Ak teda takéto znalosti dokážu výrazne ovplyvniť kvalitu života a máme európske zdroje, aby sme tie znalosti ľuďom dali, prečo to nerobíme viac a lepšie?“ pýta sa.

Slovensko je 26 rokov samostatná krajina a 15 rokov členom Európskej únie. „Je síce pravda, že do Európskeho parlamentu sa poslanci volia, ale najväčšie právomoci má nevolený orgán, teda Európska komisia. Poslanci však zastupujú ľudí zo svojej krajiny a mali by tam presadzovať to, čo je pre nich najdôležitejšie,“ doplnil.

„Trápi ma, že je k dispozícii kvantum zdrojov, ktoré Európska únia ponúka a Slovensko má dlhodobo nízke úrovne čerpania. Výzvy sú komplikované, požiadavky robustné a celkovo je ich málo. Malou lastovičkou, čo sa týka jednoduchosti projektu, bol minulý rok, keď podpredseda vlády pre investície a informatizáciu vypísal výzvu na bezplatné wifi v obciach. Po 15 rokoch členstva v Únii, keď už aj naši rodičia a starí rodičia potrebujú k životu internet…“ zamyslel sa.

Chce sa vyhnúť populistickým rečiam o migrácii a iným negatívnym témam, ktorými si politici získavajú body. „Centrálny problém EÚ smerom k ľuďom je veľmi slabá informovanosť. Ľudia málo vedia o Európskej únii, o tom, aké je jej posolstvo, čo ponúka. Začína to už od škôl, kde je chudobná ponuka týchto tém. Ako má bežný človek získať informácie o EÚ? Iba negatívne z rôznych káuz a nepopulárnych tém,“ vysvetľoval Pristáč.

„Každý z europoslancov by mal na svojej domácej pôde začať s osvetou. Málo ľudí tu o EÚ vie, o ich úlohách, ako funguje exekutíva. Ľudia to majú sprofanované až na takú úroveň, že napr. Brusel nám prikázal, že uhorka má mať 30 cm, alebo tu sa nebude fajčiť a tam áno. To je len omrvinka z toho, čo EÚ rieši. Chráni nás ako spotrebiteľov, máme voľný pohyb ľudí, tovarov a služieb. Dnes môžem vymyslieť a ponúknuť akúkoľvek službu, ktorú môžem predávať na polmiliardovom trhu bez bariér.

Musíme to učiť už deti od základných škôl. Hovoriť o tom v komunitách a povedať, že tento konkrétny chodník, oddychovú zónu alebo ihrisko atď. nemáte vďaka obci, mestu či VÚC, ale šli na to zdroje z EÚ. Alebo, že mladí môžu získať študijné skúsenosti aj v zahraničí, a tí zahraniční zasa u nás,“ povedal a podotkol, že očakáva lepšiu účasť vo voľbách do Európskeho parlamentu. „Dúfam, že tento rok to bude lepšie ako naposledy a Slovensko nebude posledné s najnižšou volebnou účasťou. Ale je to veľký problém a sám poznám v okolí ľudí, ktorí nikdy neboli odovzdať hlasy v eurovoľbách. To sa musí zmeniť a k tomu môžeme pomôcť aj my.“

Tiež vníma slabú aktivitu slovenských europoslancov. „Zo stránky Európskeho parlamentu sa dá získať množstvo dát – aká bola ich účasť na zasadnutiach, aké dali návrhy, do akých iniciatív v rámci svojej frakcie sa zapojili, ale chýba mi to, aby si aspoň raz za štvrťrok dali nejaké výjazdové stretnutia s ľuďmi na Slovensku. Aby išli do každého kraja od Skalice po Medzilaborce. S výnimkou volebnej kampane som nezachytil, že by niečo takéto robili. Na Slovensku máme zastúpenie Európskej komisie a Informačnú kanceláriu Európskeho parlamentu.

Organizujú nejaké akcie, ale je toho málo. V týchto dňoch jazdia po krajine. Až do volieb. Pýtam sa, prečo nie častejšie. Takáto inštitúcia by mala mať denne čosi vo svojom itinerári. Či už prezentácie na školách, univerzitách, vo firmách, alebo na samosprávnych úrovniach,“ podotkol.

Za svoj politický vzor považuje Winstona Churchilla. „Mal v živote veľa vrcholov a pádov. Bol vojak, spisovateľ a spočiatku aj neúspešný politik. Žil v dobe, keď mier bol neznámy pojem. Paradoxne, my v súčasnosti žijeme v asi najpokojnejšom období v dejinách. Musel prijímať ťažké rozhodnutia a postavil sa k tomu štátnicky. Ukázal silnú ideu. Keď chceme mať pokojnú a prosperujúcu Európu, sila je v jednote.

Aj u nás sa robili ťažké rozhodnutia pred vstupom do EÚ. Slovenský príbeh absolútne patrí do toho európskeho a môže byť ešte oveľa úspešnejší. Som veľký zástanca Európskej únie, cítim sa ako Slovák a Európan,“ vyhlásil Tomáš Pristáč, ktorý si vo voľnom čase rád prečíta dobrú knihu. „Mám rád históriu. Fascinuje ma, že charaktery ľudí sa nemenia. Z beletrie zbožňujem severské detektívky, lebo sú veľmi realistické. Je tam veľmi málo klišé. Môj najobľúbenejší autor je Jo Nesbø. Naposledy som čítal jeho knihu Macbeth. Bolo to také prerozprávanie shakespearovského príbehu vsadené do kriminálneho prostredia v Nórsku. To, že si môžem prečítať čosi napínavé, možno trochu drsné, no reálne, je pre mňa oddych a relax,“ uzavrel.

 

Share